Juraj Šebo, Amerika - holé baby

Juraj Šebo pochádza z Bratislavy. Počas štúdia na Vysokej škole dopravnej v Žiline bol členom vtedajších známych bigbítových skupín. K písaniu sa dostal pomerne dosť neskoro. Aj napriek tomu stihol napísať osemnásť kníh. Medzi moje najobľúbenejšie patria - Najlepšie z môjho života a Kaviarne, krčmy a vinárne v Bratislave 1960-1989.

Juraj, ako sa rodila tvoja prvá kniha?
Na dôchodku som si kládol otázku, čo budem robiť? Tak som napísal niečo o zážitkoch na Makarenkovej v Petržalke a rozoslal to spolužiakom. Bola to škola tzv. odložených ľudí, ktorí sa nikde nedostali. Chodili tam aj Žbirka, Labuda, starosta Luníku IX a iné známe osobnosti. Zhodou okolností sa to dostalo do rúk Kamila Peteraja a ten ma vyzval, že by to bolo dobré vydať knižne. Tak vznikli Zlaté 60. Roky. Ujal sa jej vydavateľ Marenčin. Podobnú tému mal rozrobenú s B. Filanom, ktorý od toho odskočil, tak som dostal príležitosť ja. Ocitol som sa v pravú chvíľu, na správnom mieste. Na začiatočníka sa predalo pomerne veľa kníh, čo ma prekvapilo. A potom to už išlo... Písanie sa pre mňa stalo drogou. Od čitateľov prichádzali chvály aj negatívne ohlasy a to je pre penzistu dôležité, pretože sa "niečo deje." Slušne povedané, mám pocit, že inak na dôchodcu každý kašle. Mňa by zaujímalo, čo naštartovalo teba na napísanie knihy? Cítil si už v rannom veku nadanie pri písaní slohov?

Príbehy opísané v mojej knihe, sú mini komédie zo života na rôznych miestach od ranného veku, až po dospelosť. Veľmi radi sme na ne spomínali a veľa krát zaznelo - "To sú perly na knihu" a nasledovali výbuchy smiechu aj po rokoch. Doba Husákových detí sa už nikdy nevráti, tak stálo za to o tom napísať knihu. Zaujímavé je, že až po napísaní knihy som si spomenul na niečo dávno zabudnuté. Ten veľmi, veľmi dobrý pocit pri písaní slohových prác. Z predmetov na ZDŠ som sa tešil len na telocvik, dejepis a výtvarnú výchovu. Sloh sa mi spájal so slovenským jazykom a jeho prísnou učiteľkou.

A ty si pamätáš tvoje pani učiteľky?
S odstupom času viac uznávam učiteľky, hlavne tie prísne, ktoré sme nemali radi, ako tie obľúbené, pretože tie "zlé", nás niečo naučili a tie druhé, na to vlastne kašlali.

Viac ako v škole sa mládež učila medzi sebou výmenou vlastných poznatkov. Mark Twain to vystihol: Nikdy nedopustite, aby škola stála v ceste vzdelaniu. Ako žila mládež v šesťdesiatych rokoch?

Ako prvé musím povedať, že to boli časy socializmu, ale nemožno povedať, že všetko bolo zlé. Veď ani do mŕtveho psa sa nekope. My mladí, sme žili vo svojej komunite a slobodu sme si nosili v hlavách. Hlavne cez bigbítovú hudbu a rokenrol. Čítali sme knihy zahraničných autorov. Dokonca si dovolím tvrdiť, že dekadentná mládež z vtedajšieho korza Bratislavy žila slobodnejšie, ako tá dnešná. Tá má skutočnú slobodu, ale nevedia, čo s ňou. Uväznení doma trávia čas na sieťach a nebadám od nich smerom von nič, čo by ma upútalo. Asi nemajú proti komu bojovať, aj keď bordelu je tu dosť. Chýba mi u nich pospolitosť, aká vtedy existovala.

Mladí držali spolu, mali ste prístup k dobrým knihám, rôznymi cestičkami aj k zahraničnej hudbe. Aké boli ďalšie záujmy?

Mali sme slogan - Amerika, holé baby. To boli méty, ktoré sme chceli dosiahnuť. Amerika bola v skutočnosti nedosiahnuteľná, tak čokoľvek odtiaľ malo cenu zlata. Napríklad v roku 1958, som ako jediný nosil texasky. Poslal mi ich strýko aj s pol kilogramom žuvačiek a bol zo mňa absolútny kráľ ulice. V ďalšom balíku bola kovbojská výstroj aj s koltmi. To už bolo niečo, čo sa nedalo prekonať. Každý si to chcel aspoň na chvíľu požičať.

Dosiahol si kus Ameriky kovbojským klobúkom a koltmi a aj žuvačkami. Pomohlo to pri dosahovaní druhej méty? Siahnuť si na holú babu?

Holá baba - to bol pre nás v skutočnosti symbol. Honba za symbolmi začala prechádzkou po korze a končila u niekoho na byte. Pozvánku dostalo veľké množstvo dievčat, aby ich prišlo aspoň pár. Stávali sa aj situácie, že prišla iba jedna odvážna. Tak sme sa desiati mládenci s dievčaťom bavili o tom, čo napísala Margita Figuli, alebo Peter Jilemnický. O niečom inom to bolo, keď som zalovil v PKO. Tam chodili baby z celého Slovenska. S takou naivkou, ktorá si prišla do Bratislavy povyraziť, stačilo pár krát zatancovať a pozvať ju na bratrancove narodeniny. A už bola "moja." Pre porovnanie, v bývalom Véčku to bolo príliš akademické. Vysokoškoláčky dávali prednosť nekonečnému filozofovaniu, a to nebolo príliš zábavné. Boris Filan ich nazval kamaláskami. Kamarátky s trochou lásky, čo nemalo ďalšie pokračovanie. Dosiahnuť métu holej baby, neznamenalo mať s ňou hneď sex, ale k úplnej spokojnosti stačilo sa jej len dotýkať na tých správnych miestach.

Bol alkohol tým správnym urýchľovačom?

Na alkohol sme peniaze nemali a keď, tak len na ten najlacnejší. Kupovali sme Šumavské železité v lekárni za dve koruny. Údajne sa tým liečili žalúdočné vredy. Vieš si predstaviť, akú to malo chuť... Trochu drahšie bolo Čučo. Pri oslave mojich osemnástich rokov sa podávalo výnimočne ruské šampanské.

Ako ste využili dobu, 1968-69, keď sa dalo vycestovať?

Práve ruské šampanské bolo našou devízou. S prepašovanými šiestimi fľašami sa dal na Mexiko Platz urobiť nákup šušťákov, digitáliek a pier so ženou v plavkách. Pri otočení sa vyzliekla. Toto všetko malo veľkú cenu a na korze sa to menilo za platne. Takto sa uspokojovali potreby, pretože pulty v obchodoch boli prázdne. Spomínam si na jedinú skutočne kvalitnú vec našej výroby - magnetofón Sonet Duo. Vyrovnal sa aj tým zahraničným. Jedinou jeho nevýhodou bola veľká váha, cca 16 kg. Raz som ho dotrepal na žúr v Tatrách a zbytočne. Nebola tam elektrina. Napriek peripetiám žúr dopadol dobre. Aj vďaka nášmu kamarátovi. Nebol fešák, ani nebol múdry, ale zato veľký srandista. Vďaka tomu dokázal pre nás nemožné. Stačilo ho osloviť: "Kamil v sobotu máme voľný byt..." On na to: "Koľko potrebujete báb?" "Ehmmm, tak päť, šesť." "Dobre, oslovím ich desať a ručím, že šesť príde!"  Tak aj bolo.

To znamená, že každý priložil ruku k dielu tým, v čom bol najlepší? /Mimochodom Kamil by mal uplatnenie v každej dobe/. Vieš sa podeliť aj o nejakú pikantnú situáciu?

Môžem spomenúť nezabudnuteľnú dievčinu s obrovskými prsiami. Zamýšľam sa a neviem, prečo sa mužom páčia veľké prsia? Žeby to bol materinský pud, keď nás kojili? V každom prípade som sa k nim chcel dostať. Cez podprsenku ma to už nebavilo a sponku nie a nie otvoriť. Našťastie som nahmatal malé nožničky a ráznym strihom prišla radosť a obrovský zážitok, na ktorý spomínam dodnes. Bol to môj prvý dotyk s dovtedy veľkými - neznámymi. Akoby som dokonal dielo skazy.

Nemusel si kupovať novú podprsenku?

Ona si to najprv ani nevšimla. Zvláštne na to pozerala a povedala: "Asi sa mi to roztrhlo. Ale ako pekne rovno?!" Neprišla na to...

Dúfajme, že nečíta tento rozhovor, po tvojom priznaní by si dnes mohla nárokovať aj na drahú Palmersku.

Veľmi rád by som jej ju kúpil, ale ešte radšej by som ju už nechcel vôbec stretnúť. Pokazila by sa krásna spomienka z prekrásnej ženy. Dnes má už vyše sedemdesiat rokov a už to asi nie je ono. Pri podobných stretnutiach si hovorím, tá príroda je nemilosrdná. Zaujímavé ale je, že tie čo boli pekné, sú teraz škaredé a tie, čo boli škaredé sa mi zdajú pekné. Asi to je tým, že tie škaredé už pred tým boli škaredé, tak sme si na to zvykli. A pekné zošpatneli, hoci si myslíme, že naveky zostanú pekné.

Príroda asi vie, čo robí. Aby sme to mali v našich životoch pestré?

Pestrosť už nechávam mladým. Ja mám po sedemdesiatke a žijem v pokoji. Venujem sa len sebe. Čítam literatúru, stretávam sa s kamarátmi, pozerám dobré filmy a vytesnil som z hlavy všetko ostatné. V mladosti to bol pocit, akoby mi stále niečo unikalo. Teraz už aj na pekné dievča pozerám ako na Rubensov obraz.

Toto sú asi všetko témy obsiahnuté v knihe - Zlaté 60. Roky? Čo iné je tam zaujímavé?

Áno. Sú tam aj konkrétni ľudia s podrobným opisom. Napr. jeden rómsky chlapec. Moc toho v hlave nemal, napriek tomu ženy po ňom šaleli, pretože veľmi dobre vyzeral. Ako taliansky herec, vtedajší idol krásy - Vittorio Gassman. Uvedomoval si to a z dnešného pohľadu to bol prvý zlatokop. Venoval sa väčšinou starším a bohatým dámam. Pri jednom náhodnom stretnutí mi vyčítal ako som ho opísal a hanbil sa za to. Hneď som ho vyviedol z omylu. V tom čase sme mu všetci závideli pekné oblečenie a od spokojnej paničky aj motorku Čezetu. Jednoducho využil po svojom momentálnu situáciu a dar, ktorý dostal.

Označil by si niektorú z tvojich kníh ako najlepšiu?

Ja svoje knihy nikdy nečítam. Len raz som to urobil a chytal som sa za hlavu. Zdalo sa mi to hrozné. Zle napísané a navyše vynechané dôležité veci. Vychádza mi, že vždy je to tá posledná. Mám ju v hlave a je s ňou veľa práce. Momentálne píšem knihu o bratislavských postavách a čudákoch, ktorí tu boli a sú tu aj dnes. Napr. jeden milovník adrenalínu, ktorý sa pustí cestou dolu od bratislavského hradu a v stoji na bicykli kľučkuje medzi autami. Dnešná doba má ľudí úplne iného typu ako sme mali my. Najznámejším bol Šéne Náci. Potom to bol hrbatý Laco, čo riadil dopravu s dáždnikom. Všetko zvládal, tak ľudia sa smiali aj spolu s policajtmi. Dokonca mám pocit, že odkedy tu nie je máme v doprave chvíľami chaos. Všetci títo ľudia si zaslúžia pozornosť, lebo nežijú jednotvárne a starajú sa o vzruch vo všedné dni. Posledným takým bol Fedor Šrobár, ktorého som spoznal aj vďaka tvojmu príspevku do mojej knihy. Aký to bol človek, poznal si ho dobre?

Fedora som poznal viac ako dvadsať rokov. Nikdy sa nemusel s nikým dohadovať. Všade, kde prišiel, bolo o zábavu postarané. S každým sa okamžite skamarátil. Nikdy z neho nevyšlo nič negatívne, alebo agresívne. S úsmevom na tvári žil zo dňa na deň a nikdy som ho nezažil triezveho. Pri konci už alkohol zohrával svoje a doplatil na to životom. Aby som nezabudol na "dôležitú vec", čo málokto vie. Vedel veľmi rýchlo na drobno nakrájať cibuľu. Česť jeho pamiatke. Ako by sa dali porovnať čudáci v minulosti a dnes?   

Spoločné majú to, že sa vymykajú z priemeru. Svojim spôsobom sú spoločnosťou odsudzovaní a niekedy to nemusia zle myslieť. Ako pani, čo behá na kolieskových korčuliach a zametá ulice Bratislavy. Mentálne asi nie je v poriadku, ale možno len chce, aby boli čisté ulice. V minulosti tieto postavy boli brané ako súčasť koloritu mesta. Bol k nim ľudský prístup, čo dnes absentuje.

V čom bol život lepší vtedy a v čom je lepší dnes?

Ja si dnes vážim aj bežné veci. Sadnem na bicykel a v prvej krčme v Rakúsku si dám pivo a platím tými istými peniazmi ako doma. Nikdy som si nemyslel, že sa tohto dožijem. Máme neobmedzené možnosti cestovania a svet sa nám otvoril. Všetko je na dosah bez väčšej námahy, len peňazí je málo. My sme sa museli viac snažiť a používať intelekt. Aj boj proti vtedajšiemu zriadeniu prebiehal v inotajoch. Nemohli sme vybehnúť na námestie a kričať: "Komunisti sú svine!" Tak ako to vidíme, napr. na demonštrácii pred úradom vlády. Dnes mladí bojujú medzi sebou v internetovej podobe a tí jednoduchší na demonštráciách. Celkovo by som to nazval stratou vážiť si hodnoty a mať zodpovedný prístup aj k základným veciam.

Prežil si podarený život v mladosti, žiješ si ho aj dnes. Čo by si odkázal hlavne svojim rovesníkom v čase pandémie?

Dostávame z médií veľa informácií, ale ja dávam prednosť zdravému sedliackemu rozumu. Vyhýbam sa veľkým spoločnostiam, tie rúška by som až tak príliš neodsudzoval, majú nejaký význam a hlavne dodržiavam zdravú životosprávu. Hltám vitamíny a posilňujem imunitu. Mám určitý strach a rešpekt, pretože jeden môj kamarát tejto chorobe podľahol. Zároveň musím dodať, že panike nepodlieham a zachovávam si určitý životný štandard.