O mne a o knihe s Romanom Bombošom

Roman Bomboš a Alfonz Gum pre TV Ružinov.

.
Prečo si sa ukryl pod pseudonym Alfonz Gum?

Aby som poukázal na to, že je to zábavná kniha. Moje pravé meno by sa nehodilo k názvu - Alfonzova šťastná žuvačka, alebo podarený život husákových detí.

Prečo si použil v názve žuvačku, presnejšie šťastnú žuvačku?

Už úvod naznačuje prečo šťastná žuvačka. Všetky deti v mojich časoch závideli deťom na Západe veľký výber žuvačiek rôznych príchutí. My sme mali len jednu - Pedro. Po pár minútach žuvania bola úplne bez chuti, ale zato najlepšia na nafúknutie obrovskej bubliny. To vyvážilo pocit nedostatku a navodenie pocitu šťastia z toho, čo máme. Navyše rovesníci v Sovietskom zväze nemali ani túto jednu.

Záložku si doviedol do dokonalosti. Z jednej strany je fotka z detstva a z druhej interpreti zo sedemdesiatych a osemdesiatych rokov. Má to pripomínať atmosféru, čo si sa snažil zachytiť v knihe?

Pri čítaní knihy sa každý postupne dozvie ako nás hudba ovplyvňovala a každé obdobie malo svoje idoly. Začala to ABBA, pokračovalo to zakázanou skupinou Sex Pistols na strednej škole, na Zlatých pieskoch vládla Funky nálada a vznikom nových žánrov to pokračuje vlastne až dodnes.

Ako vzniká kniha? Keď si ju dopísal, menil si v nej niečo, alebo hneď si s ňou išiel na trh?

Prvý tzv. koncept som niekoľkokrát opravil, zmenil a veľa príbehov dopísal v priebehu roka, možno aj dvoch. Konečnú verziu si mohli prečítať moji blízki, ale aj niekto, kto ma nepozná, v tomto prípade Adela Vinczeová, aby to zhodnotili a povedali, či je to dobré, perfektné, zlé, alebo rovno do koša.

Je rovnaká radosť pri písaní, keď sa kniha tvorí , ako ju zažívajú čitatelia? Užil si si to pri písaní?

Pretavovať príbehy, ktoré som zažil na papier, ma pri písaní uvádzali chvíľami až do príjemného stavu eufórie, ako keby sa to písalo samo a ja som bol len ten, ktorému niekto diktuje. Na myseľ mi prichádzali slová a celé vety, ktoré presne vystihovali atmosféru toho momentu a deja tej doby, čo bol môj hlavný zámer.

Je kniha určená generačne, tým ktorí ju zažili? Alebo mladým, aby porozumeli ako sa žilo? Čo je primárne?

Kniha je pre všetkých, kto vie čítať. Husákove deti sa v nej nájdu a zasmejú sa. Všetci sme žili približne rovnaký život s malými odchýlkami. Pre mladých je dobrá na porovnanie s ich terajšími životmi. Veľa dobrých vecí si môžu prisvojiť a trochu upustiť z tých terajších. Vznikne tak ideálna, zlatá stredná cesta a navyše sa dobre pobavia.

Je písanie aj forma relaxu? Pozoroval si dokonca pri písaní aj niečo ako duševnú očistu?

Áno, odporúčam to všetkým, kto to ešte nevyskúšal a cíti v sebe skrytý talent. Veď nakoniec písať vie skoro každý, treba len začať.

Je dobré dať si nejaký denný limit, alebo písať, keď príde inšpirácia?

Najlepšie je nechať sa viesť pocitmi. U mňa to bolo presne tak. Sadol som za počítač a bez jedla a vody moje prsty behali niekoľko hodín po klávesnici až kým neboli napísané dlhé strany. Akoby zastal čas a v ňom druhý krát prežitý podarený život.

Čisto hypoteticky, keby si nebol autorom. V čom by ťa kniha zaujala?

Je kombináciou humoru, to je hlavné a vážnymi témami. Medzi riadkami dáva čitateľovi priestor na zamyslenie sa nad tou dobou a ako by on riešil dané situácie. Sú tam otázniky vzťahov, uspokojovania potrieb, emigrácie, alebo ako prežiť dva roky na vojne.

Aké sú ciele, alebo ambície s tvojou knihou?

Hááá, tak najradšej by som bol, keby sa stala povinným čítaním pre stredné školy. Úplne na začiatku bol zámer, napísať knihu pre seba a keď sa bude páčiť okrem mňa aspoň jednému človeku, budem spokojný. Páčila sa hneď prvému /prvej/, kto ju prečítal, tak sa teším každej ďalšej pochvale, ktorá príde.

 A príde aj pokračovanie?

Keďže kniha uspokojila už tisíc čitateľov a zaregistroval som podobné otázky, všetko je možné...