O zločine a kriminalite s Evou Mišíkovou
16.10.2020
Zdroj: archív E. Mišíková
JUDr. Eva Mišíková pracovala od roku 1978 do roku 2014 na Generálnej prokuratúre. Od deväťdesiatych rokov sa špecializovala na vyšetrovanie a odhaľovanie zločinov slovenskej mafie.
V súčasnosti pracuje ako advokátka. V Taliansku sa prokurátori Giovanni Falcone spolu s kolegom Paolom Borsellinom stali symbolmi boja proti mafii. Pracovali na usvedčení zločincov a boli pripravení na smrť. Za svoju prácu zaplatili životmi. Kniha Evy Mišíkovej - Proti zločinu, pravdivo opisuje najväčších slovenských zločincov, ich vraždenia a neobmedzené vládnutie vo svojich teritóriách, až kým neskončili v putách vďaka odvahe tímu vyšetrovateľov na čele so silnou ženou s nekompromisným zmyslom pre spravodlivosť - Evou Mišíkovou.
O jej práci proti zločinu a o tom, či aj ona bola pripravená na smrť, sa dozviete v nasledujúcich odpovediach alebo jej knihe, ktorú sa oplatí prečítať.
Aké boli základné stavebné piliere pre vznik organizovaného zločinu na Slovensku?
Základným kameňom celého vývoja masívnej kriminality, ktorú označujeme ako organizovaná kriminalita, bola neprehľadná privatizácia. Toto pomenujem, ako čistá lúpež majetku, ktorý bol dovtedy v štátnom vlastníctve a dostal sa do rúk úzkej skupiny ľudí. Bola to nezodpovednosť osôb vlády Vladimíra Mečiara a osôb na jednotlivých ministerstvách a polícii. Zánikom štátnych podnikov zostalo veľa ľudí bez práce a medzi nimi aj bývalí športovci silových športov ako zápasenie, karate, kulturistika či box. Týchto ľudí začali využívať novodobí zbohatlíci na ochranu seba a majetku. Ako príklad môžem menovať A. Rezeša, ale bolo ich viacej.
Aké boli ďalšie dôvody?
Po nežnej revolúcii vznikla obrovská eufória a naivita, že všetko sa zo dňa na deň zmení na ideálny život, aký sme spoza plota závideli ľuďom na západe. Neboli vytvorené žiadne nové legislatívne rámce na nové pomery, ktoré tu vznikli. Otvorili sa hranice a z Ukrajiny a štátov bývalej Juhoslávie k nám začali prúdiť kriminálne živly a s nimi prílev drog a zbraní. Takto sa postupne, na teritoriálnom princípe, to znamená v jednotlivých krajoch, začali formovať budúce zárodky organizovaných zločineckých skupín. Ďalším dôležitým faktom bolo, že po zmene spoločenských pomerov boli z polície prepustení skúsení príslušníci VB z dôvodu príslušnosti ku komunistickému zriadeniu. Novoprijatí príslušníci nemali skúsenosti žiadne. Toto všetko vytvorilo ideálnu klímu pre vznik organizovaného zločinu.
Čisto teoreticky, keby namiesto V. Mečiara vyhral voľby M. Dzurinda, aký by bol podľa vás vývoj na Slovensku?
Treba povedať, že V. Mečiar nebol žiadny demokrat. Hovorilo sa mu alfa - samec, počas celého jeho vládnutia. V neskorších rokoch jeho vládnutia ho psychológovia označovali ako psychopatickú osobnosť. Takže nie je možné porovnávať garnitúru Dzurindovcov s vládou V. Mečiara. Som presvedčená, že by neprišlo k takej obrovskej lúpeži na štátnom majetku. Pokiaľ ide o Ivana Mikloša, on ekonomike naozaj rozumel, aj keď neskoršie kroky viedli k tomu, že prestal mať dôveru svojich voličov. Určite by nešlo všetko ľahko, ale určite by sme sa nestali čiernou dierou, ako nazývali Slovensko v zahraničí. A keď to mám celkovo hodnotiť, prejavoval sa intelekt voliča.
Na Slovensku vo voľbách 1998 zvíťazil zdravý rozum a naivne sme si mysleli,
že to tak zostane na veľmi dlho. Ale nestalo sa, a aj v Dzurindovej vláde prišlo
ku kauzám a úplatkárskym aféram.
Je všeobecne známe, že moc, peniaze a majetky vymelú ľuďom mozog, rovnako ako drogy a alkohol. Mať v rukách moc a zostať žiť s pokorou pri akomkoľvek rozhodovaní a hlavne myslieť na národ, málokto zvládne.
Nešťastným hlasovaním a odpílením si konára pod vlastným zadkom vláda pravice skončila. Nastúpila vláda ľavice na čele s R. Ficom. Po nej vyhrala a v súčasnosti opäť vládne pravica. Blýska sa na lepšie časy?
Našťastie došlo k radikálnej zmene a tá sa postupne realizuje, pokiaľ ide o prístup k riadeniu štátu. Musíme byť všetci optimisti a musíme veriť v prerod Slovenska v jeden moderný európsky štát, kde budú dodržiavané všetky ústavné štandardy vo vzťahu k občanom. Kde súdnictvo nebude v katastrofálnom stave, ako sa to dnes ukázalo. Dnešná situácia nie je otázka niekoľkých mesiacov. To je otázka systematického zlyhania orgánov v minulosti, ktoré mali na starosť bezpečnostnú situáciu, to znamená aj slovenskú informačnú službu, ale najmä orgány polície, ktoré majú vo svojom portfóliu aj odhaľovanie korupcie. Takýto druh trestnej činnosti až mafiánskeho typu, môže fungovať len tam, kde zlyháva štát. Platila prezumpcia neviny, ale každý vedel, že obrovské štátne zákazky smerovali zase len k úzkej skupine tzv. "našich" ľudí a ich rodinných príslušníkov. Doslova sa kradlo v jednotlivých rezortoch a jednotlivé orgány štátu zlyhávali, čo mala na svedomí politická garnitúra, ktorá v tom čase vládla.
Vy ste pracovali ako prokurátorka počas rôznych vlád a generálnych prokurátorov. Nie vždy ste mali ideálne podmienky, ale aj tak ste išli nekompromisne po zločine. Kde ste na to brali silu a odvahu?
Možno to bude vyzerať tak trochu sebecky, keď to poviem, ale ja mám veľmi hlboko zakódovaný zmysel pre spravodlivosť. Ale mám to v každej oblasti života. Neznášam sociálnu nerovnosť. Sú to charakterové vlastnosti, ktoré ma viedli k tomu, že nejaký ten poriadok v oblasti práva je dôležitý pre celý život. Dokonca náš profesor na ekonomickej škole nás upozornil, že s právom sme spojení ešte pred narodením. Už ako plod tela matky sme chránení, a končí až neskoro po smrti, keď sa po nás dedí majetok.
Aký bol vývoj a činnosť zločineckých skupín po roku 1990?
Skupina bola hermeticky uzavretá a hierarchicky usporiadaná. To znamená, mala svojho šéfa a ten mal svojich zástupcov. Zabíjanie mal na starosti šéf vražedného komanda, mohla by som ich menovať... Bol to úzky okruh ľudí, ktorí sa zúčastňoval na vraždách, ktoré mali vopred pripravený scenár. Ostatní boli tzv. vojaci. Do tohto systému sa nedalo preniknúť. Napr. Mikuláš Černák pri podozrení člena gangu, že by mohol vynášať informácie, ho bez mihnutia oka zavraždil.
Ľudia vnímali, že vybuchovali autá, strieľalo sa za bieleho dňa a každý podnikateľ aj s menšou prevádzkou platil výpalné. Nielen reštaurácie, ale aj kvetinárstva, či novinové stánky. Vydierania boli tak rozsiahle, že tento trestný čin dosiahol absolútny vrchol. Bol to nový druh trestnej činnosti. Slovenská informačná služba v tomto období totálne zlyhala. Zmena nastala až koncom deväťdesiatych rokov a až po zmene vlády. Hlavne nástupom Daniela Lipšica za ministra spravodlivosti sa práca proti zločinu zintenzívnila, a aj vďaka úprave potrebnej legislatívy a prijatých zákonov v parlamente. Bolo to myslím niekedy v máji, ale s účinnosťou od 1. januára roku 2006, kedy začal platiť nový trestný zákon a trestný poriadok.
Môžete vymenovať konkrétne osoby, ktoré prispeli svojimi rozhodnutiami v boji proti zločinu?
Razila som tendenciu, že polícia a prokuratúra, my všetci spolu , ktorí sa podieľame
na odhaľovaní trestnej činnosti a usvedčovaní páchateľov na základe procesne získaných dôkazov, sme zodpovední za výsledok trestného stíhania tak, aby súd mohol spravodlivo rozhodnúť. Bolo potrebné, aby sme si navzájom mohli dôverovať. Musím vyzdvihnúť generálneho prokurátora Dr. Hanzela - najlepšieho zo všetkých deviatich, ktorých som zažila. On prvý sa seriózne začal venovať tomu, aby sme mohli z tej najvyššej úrovne riadenia prokuratúry pomôcť svojim kolegom v prekážkach, pokiaľ išlo o samotné vyšetrovanie. Odborne zdatní a erudovaní na svojich miestach boli páni Spišiak a Šátek a ich tímy ľudí.
Ďalší skvelý odborník na svojom mieste bol sudca Dr. Babjak, ktorý povolil vyšetrovanie na základe môjho návrhu. Aj vďaka nemu sme mohli po dvojročnej spolupráci s poľskými justičnými orgánmi zhromaždiť dostatok dôkazov na to, aby som mohla podať návrh na povolenie obnovy konania vo veci vraždy M. Černáka na G. Simaneka. M. Černák reprezentoval hlavu mafie na Slovensku. V tom čase sa vydával za podnikateľa, mal bezpečnostnú službu a je známa spoločná fotografia s vtedajším ministrom Krajčím v Krupine, pri začatí stavby Okresného úradu.
Po približne roku, keď prišlo k prerokovaniu na pojednávaní v B. Bystrici, Najvyšší súd povolil obnovu konania. Černákov advokát podal sťažnosť. V krátkom čase na to ju Najvyšší súd zamietol, a tak som sa prvý krát dostala do priameho kontaktu s M. Černákom a neskôr ďalšími, ako boli Roháčik a Ambróz. Odvtedy som sa venovala výlučne kauzám organizovaného zločinu a ukázali sme občanom, že štát sa ich nebojí.
Po M. Černákovi prišli na rad kyselinári a kukláči. Všetko veľmi nebezpeční a brutálni vrahovia, proti ktorým, keby ste nestihli zhromaždiť dôkazy, stali by ste sa ich terčom. Napriek tomu všetkému ma vo vašej knihe zaujali nasledovné riadky: Darmo budeme ľudí trestať, ak ich nepresvedčíme, že si trest zaslúžili. Ani pri najagresívnejších páchateľoch som si nepovedala, že to je netvor. Nikdy som k páchateľovi necítila nenávisť, ani som nimi neopovrhovala. Ľudsky by som sa s tým pocitom nemohla vyrovnať.
V celom rozsahu je to z môjho vnútra, z mojej duše. Ako funkcionár prokuratúry mám nejakú moc a oprávnenia, ale to ešte neznamená, že mám právo súdiť týchto ľudí.
Vo svojom vnútri si môžem niečo myslieť, alebo ich odsudzovať, ako to väčšina ľudí robí ešte pred odsúdením, ale ja im nemôžem dávať na zreteľ moju nadradenosť a nerešpektovať ľudské atribúty, že aj to je človek. Aj pri viacerých vraždách, musí mať prístup k obhajobe a musí byť usvedčený zákonným spôsobom. Pokiaľ ide o M. Černáka, mám v živej pamäti ako sme sa prvýkrát stretli vo väzení v Ilave po povolení obnovy konania a spýtala som sa ho: Pán Černák, veľmi ste na mňa nadávali za to, že som podala návrh na povolenie obnovy konania? Ale som presvedčená, že Simaneka ste zavraždili. Otázka je len, kto strieľal druhý.
On sa postavil, pozdravil ma a správal sa zodpovedne. Neprejavoval agresivitu ani nijako inak neznižoval moju autoritu. Budete prvý, komu to poviem: Na Vianoce minulého roku mi poslal vianočný pozdrav, lebo sa mu dostala do ruky moja kniha. Spolu s pozdravom prišiel aj list, v ktorom píše, že sa mu kniha páčila a vždy ma rešpektoval, aj keď stál na druhej strane brehu. Dobre mi to padlo, lebo je to presne v kontexte toho, na čo ste sa pýtali. Ak usvedčíte kohokoľvek zákonným spôsobom, uvedomí si to a trest prijme. Samozrejme, moja práca niesla aj riziká. Ja ani nikto z mojich kolegov nemal žiadnu ochranku, ani sme o ňu nežiadali. Najväčším nebezpečenstvom bolo, keď informácie vynášal niekto z radov polície. Ohrozoval nielen vyšetrovanie, ale aj svojich kolegov. Boli sme v takom pracovnom víre, že nebezpečenstvá sme si veľa krát ani neuvedomovali. Niekedy zase áno, napríklad, keď sme uväznili p. Hrbáčka alebo riešili zločiny kukláčov. Ale najviac šokujúce bolo pre mňa zistenie, že niekto rozpúšťa ešte živých ľudí v kyseline, a pred tým ich bije kladivom. Nechcela som tomu uveriť. Toto bolo mimoriadne ťažké dokazovanie. Pracoval na tom štyridsaťčlenný tím. S úctou naň spomínam. Podarilo sa nám zadržať tridsaťpäť páchateľov z tridsiatich šiestich v priebehu minút a vykonať obhliadky nehnuteľností a motorových vozidiel. Ten jeden volal ostatným a nevedel sa im dovolať, tak sa prihlásil na políciu sám, ha, ha...
Na záver niečo na odľahčenie z výrokov svedkov a iných osôb z vašej knihy: Netušila, že je mŕtvy. Vyzeral totiž normálne, ako keď sa vrátil z krčmy.
Za celú dobu, čo s ňou spávam, som jej vrazil facku trikrát, a to vždy preto, že mi bola neverná so svojím manželom.
K rodinnej bitke došlo potom, keď syn predstavil rodine nevestu a babička utrúsila: To vás Pán Boh trestá, že sa nemodlíte. Čo si myslíte vy, pomáha modlenie?
Ja uznávam ľudí, ktorí majú vieru a ktorí sa podľa toho správajú. Ale poznám ľudí, ktorí prikázania a vieru používajú ako svoje dekórum, ľahko sa zbavujú hriechov a robia to len preto, aby patrili do nejakého spoločenstva. Toto odsudzujem. Samotná viera vo všeobecnosti, tak ako aj veriť v dobro, že zvíťazí nad zlom, to si treba niesť. To bolo aj motívom môjho života a práce. Hoci zlo bude existovať vždy. Je len otázkou, v akom rozsahu a do akej miery spoločnosť dovolí zlu nabrať väčší, či menší rozmer. Ako deti sme sa tešili, keď v rozprávkach dobro nad zlom zvíťazilo. Toto by nám malo všetkým zostať po celý život, ako aj zmysel pre humor. Ten mám tiež vo svojej výbave. Je to šťava života, povzbudenie, ktoré nám pomáha preklenúť ťažké obdobia.
