Ako Peter z Paríža prekonal COVID-19

Hroziaci vírus nás donútil prežiť dlhé týždne vo svojich domovoch. Ako ho prežila jedna mladá slovenská rodina v Paríži, o tom je nasledujúci rozhovor.

Peter so svojou manželkou Zuzkou žije v meste na Seine už 5 rokov. Prežili tu
aj útoky teroristov a skutočnú vojenskú ochranu mesta. Nedá sa zabudnúť, ako ulicami vo veľkej rýchlosti prechádzali kolóny vojenskej techniky a vo vzduchu bolo cítiť nebezpečenstvo smrti z ľudí schopných všetkého. Bolo to viditeľné nebezpečenstvo, iné ako v polovici marca 2020.

Peťo pracuje v medzinárodnej spoločnosti. Jeho kolegovia cestujú po celom svete, vrátane Číny, a tak čakali, kedy sa choroba prejaví u niekoho z nich. Dočkali sa... Peťo sa už týždeň necíti vo svojej koži.

Kedy sa to celé vlastne začalo?

Asi 17. marca, v čase, keď sa Paríž stáva epicentrom nákazy a zaznamenáva najvyšší počet nakazených a mŕtvych v celej krajine. Začali sa dni, keď som mal aj nemal teplotu, pobolievala ma hlava a bol som unavený. Po čase sa k tomu pridružili žalúdočné problémy, kašeľ a začal som ťažšie dýchať.

To sú ale príznaky Covid 19.

Áno, potvrdil to aj lekár pri online konzultácii.

V takej situácii by som chcel byť asi doma v opatere dobrého lekára, najlepšie známeho. A čo ty?

Už pred šírením pandémie sme sa rozhodli zostať. Budujeme si tu nový, prechodný domov so všetkými pozitívami aj negatívami, čo k tomu patria. Veríme tunajším lekárom, aj keď som v ťažkej situácii trochu zneistel.
Po zhoršujúcom sa stave a schudnutí 6 kg sme volali pohotovosť. Aj keď horšie, ale dýchal som a vedel to aj plynule povedať. Aj preto ma odmietli zobrať.

Liečila ťa verná manželka, ako sľubovala - v dobrom i zlom.

Ha, Ha. Áno, vyhľadávala recepty starých mám na zníženie teploty z dôvodu mojej alergie na lieky proti bolesti - Ibuprofen atď. Nepomáhalo to, prišli hnačky a stav sa postupne zhoršoval. Opäť sme volali pohotovosť, keď som už na záchode odpadával z vyčerpania.

V tejto situácii, paradoxne, mohlo pomôcť, že francúzsky jazyk ešte neovládaš na sto percent.

Áno, opäť chceli so mnou hovoriť, tak som to komolil, ako sa dalo. Vyznelo to dostatočne - nedostatočne. Nič mi nerozumeli... Nasledoval okamžitý prevoz, hoci nie normálnou sanitkou, ale hasičskou, jedinú ktorú mali. Ocitol som sa vo veľkom vojenskom stane pred fakultnou nemocnicou Ambroise-Paré na parížskom predmestí Boulogne-Billancourt.

Aká bola teda stanovená diagnóza a následná liečba?

Ešte v sanitke mi zmerali tlak, dych a teplotu a napojili na kyslík. Následne v nemocnici urobili CT vyšetrenie pľúc, kde sa ukázalo špecifické poškodenie. Teploty sa pohybovali okolo 40 stupňov. To stačilo primárke oddelenia, aby bez čakania na výsledok testu ma označila ako pozitívneho na Covid 19. Prvé mi napadlo, či nie som ako komparz v nejakom katastrofickom filme. Nado mnou stan, oddelený plachtou od ľudí, čo nemôžu dýchať a personál v špeciálnych ochranných oblekoch a maskách, celí chránení pred nami nakazenými nejakou pliagou.

Áno, ako dramatické prijatie E.T. mimozemšťana do provizórneho obrovského inkubátora.

Ehmm, v každom prípade čudné a zvláštne. Aj keď personál bol pracovne preťažený, všetci boli milí a systém ako taký fungoval. Potom ma previezli do univerzitnej nemocnice v meste Garches blízko pri Paríži. Tu som prišiel do kontaktu s lekárkou, ktorá robila výskum a štatistiku tejto novej choroby. Sumarizovala príznaky a snažila sa nájsť spôsob, ako predvídať, kto skončí na intenzívke, s cieľom nasadiť skôr liečbu. Z intenzívky sa podarilo odísť živým len dvadsiatim percentám pacientov. Z každých päťdesiatich prijatých sa štyridsiatim už odísť nepodarilo. Každému úmrtiu predchádzal poplach a následná neúspešná záchrana života. Ja som mal našťastie izbu len pre seba.

Ako ťa liečili a ako dlho?

Dýchal som napojený na kyslík, čo aj upravovalo jeho obsah v krvi. Po dvoch dňoch sa stav, aj dýchanie zlepšilo, tak mi postupne znižovali dávky. Po štyroch dňoch mi oznámili, že ma prepúšťajú a môžem ísť domov. Bolo nutné uvoľniť miesto pre ďalších chorých. Sanitky sa používali len na príchod vo vážnom stave, odvoz bol na mne. Auto s manželkou nevlastníme, tak som mal na výber len metrom, alebo peši. Jediné moje oblečenie bolo pyžamo spred štyroch dní, keď ma odpadnutého niesli z domu. Nemocnica mala k dispozícii odvážnych taxikárov, tak ma jeden z nich odviezol.

Z najhoršieho si bol vonku a konečne doma. A čo manželka?

Zaviedli sme taký dočasne ochranný režim s oddelenými posteľami. Zuzka mala pár dní zvýšenú teplotu, ale to bolo všetko.

Dalo sa tomu všetkému predísť?

Asi nie. V práci sme s kolegami už od decembra sledovali situáciu v Číne a dospeli sme k záveru, že pracujeme v prostredí s veľkým počtom medzinárodných mítingov a cestami kolegov do zahraničia. Z toho je vysoko pravdepodobné, že to už máme, alebo to v krátkom čase dostaneme. Nikto z nás to nevie ovplyvniť, tak sme na prípadné ochorenie boli pripravení. Vychádzali sme z malých percentuálnych čísiel úmrtnosti, navyše nie u mladých ľudí ako sme my. Z týchto poznatkov nebol dôvod mať strach. Ten ma ovládol až v nemocnici počas vysokých teplôt a prišli nepríjemné halucinácie. Vtedy som si povedal - ešte dýcham a to je hlavné.

Ako žijete po niekoľkých mesiacoch od krízového marca?

Pracujem z domu ako väčšina kolegov. Máme zakázané cestovanie. Vo Francúzsku je to pohoda až na to, že sa prísne pokutujú ľudia, čo nemajú nasadené rúška napr. v metre a čakáme, kedy príde život do normálu. A potom budeme môcť vycestovať a tešiť sa z úplne obyčajných jednoduchých vecí ako toho, že sa môžeme stretnúť s inými ľuďmi, alebo sa porozprávať pri morskom pobreží niekde v Normandii. A len tak sa naň dívať.